Bála som sa, že nezapadnem

Keď som sa dozvedela, že ma prijali do programu IAMbitious, prvých pár minút som sa tešila a  skákala od radosti. Potom som si však uvedomila čo presne to znamená a nadšenie vystriedali obavy. Mala som strach z kolektívu a bála som sa, že nezapadnem do komunity, že si s ostatnými nebudem rozumieť alebo nebudem vedieť nájsť spoločnú reč, avšak bála som sa úplne zbytočne. 

V minulosti som vždy mala problém so začlenením, rozprávaním na verejnosti a socializáciou vo všeobecnosti, takže z miestnosti plnej ľudí, ktorých nepoznám som bola vydesená. Pred prvým stretnutím v I AMbitious som bola nervózna a nevedela som čo čakať. Asi po menej ako hodine sa všetky moje obavy rozplynuli a pochopila som, že sa nemám čoho báť. Zoznámila som sa s výnimočnými podobne zmýšľajúcimi ľuďmi s veľkými snami a veľkolepými plánmi do budúcnosti.

Po prvých pár týždňoch som si našla super kamarátov z oboch krajov a pochopila som, že hoci sme každý iný, práve naše rozdiely nás spájajú. Piatok sa stal mojim obľúbeným dňom a na každý workshop som sa začala tešiť ešte viac. Hoci nás covid donútil presunúť sa online a chvíľu to vyzeralo zle, podarilo sa nám udržať skvelé vzťahy aj cez internet. Nadviazala som nové priateľstvá a spoznala rovnako ambicióznych ako aj ohľaduplných a dobrosrdečných stredoškolákov. Je jasné, že toho veľa dokážu a už sa teším ako sa raz budem môcť pochváliť a povedať, že ich poznám. Pri dobrovoľníckom projekte a projekte s krajom som mala možnosť byť súčasťou výborných tímov. Vzájomne sme sa rešpektovali, pomáhali si a spolu dokázali veľké veci. Pozícia líderky bola pre mňa výzvou, ale práve vďaka ľuďom, ktorých som mala okolo seba, ich podpore a pomoci som to nakoniec zvládla a aj si to užila.

Aj keď sa môj rok v I AMbitious ešte nekončí, už teraz viem, že to čoho som sa najviac bála sa zmenilo na niečo, za čo som najviac vďačná. Mám veľké šťastie, že toho môžem byť súčasťou, pretože patriť k I AMbitious a byť súčasťou niečoho väčšieho ako som ja je jedna z najlepších vecí aká sa mi stala. Všetky moje očakávania a obavy boli prekonané. Viackrát som vykročila zo svojej komfortnej zóny a každý jeden raz to stálo za to. Verím, že na tento rok nikdy nezabudnem.

Keby sa ma niekto pred rokom spýtal, čo je to komunita, zrejme by som stručne povedala, že skupina ľudí. Dnes už viem povedať, že komunita nie je len pár ľudí s rovnakým záujmom, je to prostredie, v ktorom sme bez ohľadu na rozdiely schopní ceniť si jeden druhého, čo nám umožňuje účinne a otvorene komunikovať, spolupracovať, podporovať sa na ceste za svojimi cieľmi a ešte omnoho viac. Je to niečo ako druhý domov. Jedna veľká rodina.

– Patrícia Melová, študentka